#EDMANIABLOG – deň D po prvý raz

Share Button

Tipujem, že väčšina z vás už má za sebou maturitu, mnohí máte za sebou určite aj štátnice. Spomínate si na ten stres, obavy, rešpekt? Nuž, tak toto sa mňa nikdy netýkalo, skúšky som dávala s pokojom Angličana a štátnice boli pre mňa príjemný rozhovor. Keď sa však blížil DEŇ D po prvý raz, pocítila som niečo, čo ešte nikdy predtým. Ono strach je dobrý sluha, avšak zlý pán, takže najdôležitejšou úlohou bolo pre mňa nenechať sa tým ovládnuť, aby som bola schopná podať 100% výkon.

Naša prvá edícia sa konala 18. decembra 2015 v Trenčíne. Prípravy boli husté, makali sme, ako sme vedeli. To najhoršie s čím sme sa pri prípravách stretávali, bola absolútna nedôvera ľudí. Neverili nám, neverili v EDMANIU, neverili, že sa našiel niekto, kto tu prinesie hviezdny lineup. Problém nebol v nás, ani v našom projekte, ale v minulosti, keď ľudia uverili, nakúpili vstupenky a… festival sa nekonal. Slovensko má v tomto naozaj veľmi zlé meno nielen u návštevníkov parties, ale aj manažérov. Našou snahou bolo úplne sa dištancovať od tejto smutnej minulosti a vytvoriť si svoju vlastnú cestu. Ukázať, že sme iní a robíme veci inak.

Ja som si vypýtala, že sa chcem starať o Orjana Nilsena (mrknite prečo #EDMANIAblog1), čo znamenalo, že okrem príprav na výstavisku, som ráno sadla do auta, počas cesty vyriešila cez telefón X vecí a potom dofrčala späť. O ostatných DJs, ktorých sme hostili, sa staral TEAM ľudí, ktorých sme vyslali pre nich na letisko. O DJských hostí bolo super postarané. Na Armada stagi, ktorému som velila ako stage manager sa počas noci v backstagi konal vlastne taký malý firemný vianočný večierok Armada Music. 🙂 Budem úprimná – bola som veľakrát v backstageoch, ale nikdy som nezažila takú skvelú rodinnú atmosféru ako tu. Pochvaľovali si ju aj samotní DJi a ich manažéri.

Chcela by som povedať, že priebeh noci bol hladký, ale nebola by to tak úplne pravda. 🙂 Na začiatku, keď hral DJ Lukáš Benci, ktorý vyhral contest, vypadla elektrina a zhasol celý stage. Krvi by sa mi vtedy nedorezali… Zistilo sa, že na zásuvkách, ktoré patrili stagu sú pripojené stánky a bary, ktoré tam nemali byť, preto to vyhodilo do tmy. Naši šikovní technici vymysleli riešenie, vyriešili a… ZASE BOLA TMA! Poviem vám, mala som dosť. Bolo možno pol ôsmej večer a ja som bola zrelá na lano.

Nie, chybu samozrejme nespravili naši technici, ale istý starší pán, ktorý tam bol ako zástupca Expa. Prišiel za mnou a oznamuje mi:
– Pani zlatá, tak som vám reštartoval elektrinu.
– Pane, a vy ste debil? Ako ste REŠTARTOVALI ELEKTRINU? A od kedy je elektrina wi-fi router, že ju treba reštartovať?
Skoro ma porazilo, fakt. Do toho mi zvoní telefón a volá mi DJ, ktorý mal hrať po chalanovi, čo vyhral contest. Oznamuje mi, že mešká a začiatok setu nestíha. Ako Gizka Oňová hovorí: „IDEM, RIEŠIM“ – presviedčam DJa, ktorý mal hrať 30 minút a prvý raz stál na takom stagi, že „to dáš, kľudne aj odznova to isté hraj.“ Operatívne upravujem timetable a… opäť ďalšie malé víťazstvo!

Na Armada stagi som mala super DJs, fungovala super spolupráca aj so stage managerom EDMANIA stagu – Mirkom EKG, ktorý mi posielal fotky a ja som popri tom všetkom ešte stíhala aj neustále hádzať príspevky na náš Instagram. Prakticky neustále počas noci sa čosi riešilo a mne horel telefón. Viete, ako je to s iPhonmi a baterkou, že? Tak, aby som to do rána prežila, chalani mi dali MOJU osobnú predlžovačku až ku stagu 😀

Keď mi okolo polnoci zvonil telefón a počula som v ňom vetu: „Veronika, toto musíš ísť zachrániť ty, nebolo mi všetko jedno.“ Vysvetlím situáciu. Šofér nejakého malého busu, ktorý mal priviezť headlinerov EDMANIA stagu – BLASTERJAXX, štrajkuje a odmieta ísť autom cez taký menší betónový kopček, vraj by si oškrel podvozok.

Kým bežím k tej budove v daždi (dobre, iba popŕchalo, ale aj tak), stihnem čľupnúť do mláky, čvachtá mi v topánkach (cítim sa veľmi príjemne), hlavou mi beží asi tisíc myšlienok a kričí otázka: „A TOTO MÁM AKO PREBOHA VYRIEŠIŤ?“. Pribehnem tam, šofér otvára dvere. Najprv sa snažím vyjednávať s ním a vysvetliť mu, že je nemožné, aby podvozok oškrel, lebo ja to tak vidím, že nie je až tak nízko. Po minúte vyjednávania zisťujem, že tadiaľ cesta nevedie, šofér si nedá povedať. Hľadám ďalšie riešenia.

Rýchlo zburcujem kolegu, aby zorganizoval SBS, aby uvoľnili zábrany a nechali nás minibusom prejsť cez areál k ďalším zábranám a pozriem smerom do autobusu, v ktorom je hrobové ticho (iste tušili, že je nejaký problém). A idem na to:
– Hey guys, Im Veronika and I was sent here to resolve one problem. I have one special question.
– Hiiii!
– Do you have legs and are you willing to use them?

Zozadu sa ozval veľký rehot a ja som vedela, že už je dobre. Že čokoľvek bude, bude dobre. Vysvetlila som situáciu a povedala, že k dverám do haly budú musieť prejsť niekoľko desiatok metrov miesto niekoľkých metrov. Oni sa zasmiali, povedali „no problem“, vyskákali všetci z busu (Blasterjaxx mal so sebou celkom veľký tím) a odpochodovali za sprievodu SBSkára do haly.

Hurááá, povedali ste si, že? Ale spomínate na to čľupnutie? 😀 od toho momentu som mala na komplet mokré boty. Do rána som si v nich posedela a pekne prechladla. Vlastne ešte asi nebola EDMANIA, po ktorej by som nebola bez hlasu, bez horúčky a zápalu priedušiek. Byť stage managerom je celkom rizikové povolanie 😉

Share Button

Comments

comments